Vieš, že sme sa spojili s centrom Superhumans, aby sme získali peniaze na protézy pre Ukrajincov postihnutých vojnou. Do zbierky sa zapojila komunita BlaBlaCar zo 16 krajín. Spoločne sme vyzbierali viac ako 60 000 eur a pokračujeme v tom aj naďalej.
Nedávno sme pozvali Oľgu, ukrajinskú influencerku, a odvážneho ukrajinského veterána Sašu, aby sa k nám pridali na spolujazdu. Saša nám porozprával o svojom novom živote s protézami, o tých najťažších chvíľach a podelil sa s nami o svoje plány do budúcnosti. Najzaujímavejšie momenty ich rozhovoru sme pre teba zaznamenali.
Spolu s tebou pomáhame ľuďom, ako je Saša. Do zbierky na protézy pre Ukrajincov sa môžeš zapojiť na tomto odkaze. 🦾🇺🇦
Oľga: „Saša, vyžaruje z teba veselosť a sebadôvera. Máš pocit, že si sa dokázal vrátiť k životu, ktorý si mal pred úrazom a protézou, alebo si zmeny prijal a začal odznova?“
Saša: „Ťažko povedať. Zdá sa, že život sa mi drasticky nezmenil, ale zároveň sa toho veľa zmenilo – musím teraz brať do úvahy veľa detailov. Napríklad pred každou cestou sa musím uistiť, že mám so sebou všetky potrebné veci na údržbu seba a svojich protéz. Musím mať pri sebe kozmetickú taštičku so špeciálnymi gélmi na nohy, náhradné pančuchy a alkohol na čistenie protéz. Musím si so sebou vziať aj stoličku do sprchy. Zo začiatku to bolo ťažké, ale teraz som si na tieto zmeny zvykol.“
Oľga: „Samozrejme, že potrvá dlho, kým si na zmeny zvykneš. Predpokladám, že si mal obdobia, keď nebolo ľahké prijať novú realitu a naučiť sa s ňou žiť. Môžeš nám povedať, čo bolo najťažšie po tom, čo si začal nosiť protézy?“
Saša: „Fyzicky to bolo určite ťažké. Veď moje nohy sa práve zotavili z operácie a ešte si nezvykli na tlak protéz. Nosím vložku, pančuchy a niekedy aj kolenné chrániče – to všetko a samotná protéza vytvára mimoriadny tlak. Spočiatku som to nevydržal a protézy som si vyzliekol, pretože som mal pocit, akoby mi nohy stláčali. Ale svojou tvrdohlavosťou som sa snažil prekonať nepohodlie a zvyknúť si, takže som sa snažil nosiť protézy čo najdlhšie. Prvý mesiac bol najťažší, pretože moje telo potrebovalo čas na adaptáciu.
Neboli takmer žiadne momenty, ktoré by boli morálne ťažké. Jediné, čo si pamätám, je, že keď som sa vrátil domov z rehabilitačného pobytu, bol som stále na vozíku. Doviezli ma do domu a uvedomil som si, že teraz bude všetko inak. Nebude to také jednoduché ako v mojom predchádzajúcom živote.
Oľga: „Spomínal si organizáciu svojho života a každodenného života. A čo materiálna podpora? Existuje nejaká štátna podpora pre veteránov alebo pomoc so zamestnaním? Ako si teraz môžu ľudia ako ty nájsť prácu?“
Saša: „Keď už hovoríme o finančnej podpore, stále mám vojenský plat. Neskôr budem dostávať veteránsky dôchodok a invalidný dôchodok. Ale stále si chcem nájsť prácu, aby som si sám zarobil na živobytie. Našťastie, v súčasnosti je veľa verejných organizácií a nadácií, ktoré sú pripravené pomôcť veteránom a vojenským osobám so zvládnutím novej profesie a niektoré pomáhajú aj so zamestnaním.
Podľa toho, čo som videl, aj firmy bez problémov zamestnávajú veteránov. Ale na to je potrebné sa rekvalifikovať.
Oľga: „Hovoríš, že si nezaznamenal žiadne problémy so zamestnávaním veteránov. Stretol si sa s nejakými inými sociálnymi problémami, napríklad s predsudkami alebo stereotypmi o protézach?“
Saša: „Dnes už nie sú žiadne otvorené predsudky, ale situácia bývala horšia. Mnohí ľudia si mysleli, že na Ukrajine vôbec neexistuje protetika. A ak existuje, tak je nekvalitná. Mysleli si, že ak je protéza namontovaná, je to drevená noha, akú má pirát. Dnes je týchto mýtov menej, ale stále sú tu aj určité nuansy.
Pozorujem napríklad veľa prípadov, keď ľudia uvažujú o protéze len v zahraničí, hoci na Ukrajine je možné získať kvalitné protézy. Samozrejme, ak hovoríme o amputáciách rúk alebo nôh nad kolenom, potrebnú protézu môžete dostať v zahraničí. Ukrajina totiž zatiaľ nie je schopná poskytnúť protézy pre tieto typy amputácií, ktoré by mali pohyblivosť potrebnú pre plnohodnotný život.“
Oľga: „Saša, máš vo všeobecnosti pocit, že ťa spoločnosť prijíma a podporuje? Ideš svojou vlastnou cestou, píšeš knihu, máš ambície, poslanie, plány. Ale ak na tejto ceste „zakopneš“, máš dôveru, že ti spoločnosť pomôže?“
Saša: „Vidím, že zo strany spoločnosti mám silnú podporu, a dúfam, že sa bude časom len zväčšovať. Veteráni, a predovšetkým veteráni so zraneniami, ju naozaj potrebujú.
Som si stopercentne istý, že v prípade potreby nebude problém získať pomoc aj od cudzích ľudí. Veľa však závisí od konkrétneho človeka. Ak chcete počítať s pomocou, musíte o ňu požiadať a byť pripravení ju prijať. Je nepravdepodobné, že by spoločnosť dokázala pomôcť, ak ani nevie, že človek má nejaké ťažkosti.“
Oľga: „A na záver, aké sú tvoje plány do budúcnosti? Videla som, že si začal s baletom a behom? Povedz nám o tom viac.“
Saša: „Balet zatiaľ netancujem (smiech), ale plánujem to. Chceme s chalanmi pripraviť predstavenie a ísť s ním do Holandska a Spojených štátov. Šport bol vždy prítomný v mojom živote, ale teraz sa mu chcem venovať ešte viac. Nedávno som sa zúčastnil na Invictus Games a plánujem sa pridať k paralympijskému šprintérskemu tímu.
Čo sa týka práce, chcem sa zapojiť do pomoci veteránom a ľuďom, ktorí prišli o končatiny v dôsledku vojny. Pomáham centru Superhumans, pretože vidím, čo robia, verím v to, čo robia, a chcem byť súčasťou tohto procesu. Som si istý, že sa nám to podarí.“
